Preskočiť na obsah

Pakracká prestrelka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Pakracká prestrelka
Súčasť bojov vojny v Chorvátsku počas občianskej vojny v Juhoslávii
Dátum 1. marec2. marec 1991
Miesto mesto Pakrac na východe Chorvátska
Výsledok obsadenie mesta policajnými jednotkami Chorvátska
Protivníci
Chorvátsko Republika Srbská Krajina
Juhoslávia
Velitelia
Marko Lukić
Mladen Markač
Stjepan Kupsjak
Jovo Vezmar
Milan Čeleketić
Sila
200 mužov z policajných jednotiek neznáma
Straty
žiadne žiadne

Pakracká prestrelka (v Chorvátsku známa aj ako Bitka za Pakrac ("Bitka o Pakrac")) bol nekrvavý stret v meste Pakrac v marci 1991. Prestrelka bola výsledkom etnických nepokojov v Chorvátsku počas rozpadu Juhoslávie. Bol to prvý väčší boj, aký sa udial počas Chorvátskej vojny o nezávislosť.

Prestrelka začala potom, čo srbskí povstalci obsadili mestskú policajnú stanicu a iné budovy prislúchajúce chorvátskej vláde. Chorvátska vláda zahájila úrok proti povstalcom poslaním špeciálnej polície ministerstva vnútra aby situáciu opäť získali pod kontrolu. Aj napriek vojenskej intervencie Juhoslovanskej Národnej Armády (Jugoslovenska Narodna Armija – JNA) sa Chorvátom mesto podarilo získať.

V roku 1990 sa vyostrili etnické problémy v Chorvátsku. Juhoslovanská Ľudová Armáda zhabala Teritoriálnej Obrane (Teritorijalna obrana - TO) zbrane aby minimalizovala odpor.* [1] 17. augusta sa situácia vyostrila v otvorenú vzburu chorvátskych Srbov,[1] hlavne v oblasti Dalmácie v okolí mesta Knin,[2] častí Liky, Kordunu, Banoviny a východného Chorvátska.[3] Chorvátski Srbi založili v júli 1990 Srbský Národný Koncil ako koordinovanú opozíciu proti chorvátskemu prezidentovi Franjovi Tuđmanovi, ktorý bol jeden z vrchných predstaviteľov chorvátskej nezávislosti. Milan Babić, zubár z južnej časti Kninu, a veliteľ Kninskej polície Milan Martić založil paramilitárne milície. Títo dvaja muži sa stali politickými a vojenskými veliteľmi Republiky Srbskej Krajiny (RSK), štátu vyhláseného na územiach v Chorvátsku obývaných z väčšej časti Srbmi.[4] Začiatkom roka 1991, Chorvátsko nemalo prakticky žiadnu armádu. Jediné, čo predstavovalo brannú moc Chorvátska bola polícia v počte približne 20 000 ľudí. Najsilnejšie zložky polície, stávajúce približne z 3000 mužov boli rozdelené do 12 bataliónov, pripomínajúcich vojenskú organizáciu. Približne 10 000 mužov bolo rozdelených do 16 bataliónov a 10 čát vyzbrojených ťažšími zbraňami.[5]

Srbi boli aj napriek chorvátskej cenzúre najväčšia etnická skupina v Pakraci (46.4%) nasledovaní Chorvátmi (35.8%).[6] Politický predstaviteľ Srbskej Demokratickej Strany Veljko Džakula sa stal politickým lídrom chorvátskych Srbov v západnej Slavónii.[6] Bol to predstaviteľ myšlienky, že chorvátski Srbi by sa mali od Chorvátska osamostatniť.[6]

22. februára koncil vedený Džakulom odsúhlasili vytvorenie a pripojenie do Srbskej Autonómnej Oblasti Krajiny (neskôr premenovanej na RSK) a začlenenie Pakrackej polície do ministerstva vnútorných záležitostí Krajiny.[6] Hlasovanie bolo chorvátskou vládou vyhlásené za neplatné 28. februára.[6]

Vo februári 1991. Babić a Martić nariadili srbským paramilitárnym jednotkám, aby obsadili mestskú políciu a vládne budovy. 1. marca odzbrojili 16 chorvátskych policajtov a zadržali chorvátskych dôstojníkov. Pakracká polícia bola vedená Jovom Vezmarom, ktorý nakoniec súhlasil s Babićom a Martićom. Ako odpoveď prezident Tuđman nariadil chorvátskemu ministerstvu vnútra aby opäť získali kontrolu nad vládnymi budovami v Pakraci. 2. marca o 04:30 vstúpila 200-členná jednotka chorvátskej polície do Pakraca. Jednotka „Omega“ z mesta Bjelovar prechádzala cez dedinu Badljevina, kde sa mnohí chorvátski civilisti pripojili k tejto jednotke. Barikáda v Pakraci bola prekonaná takmer bez odporu a chorvátska polícia obkľúčila policajnú stanicu. O niekoľko hodín neskôr, Vezmar vypálil niekoľko striel z policajnej stanice a utiekol. Neskôr dorazila druhá špeciálna chorvátska protiteroristická jednotka vedená Lučkom zo Záhrebu. Špeciálna polícia vedená Markom Lukićom a Mladenom Markačom zajali 180 etnických Srbov a 32 srbských policajtov bez zranení a strát. Vezmar bol nahradený Stjepanom Kupsjakom ako nový náčelník Pakrackej polície.

Po chorvátskych akciách nasledovala intervencia federálnej juhoslovanskej vlády. Srbský predstaviteľ Borislav Jović podporoval požiadavku ministra obrany Juhoslávie Veljka Kadijevića, ktorá sa týkala toho, aby na scénu vstúpila JNA. Prvých desať tankov JNA vstúpili do Pakracu večer 1. marca a zahájili obranné pozície, najviac ich bolo umiestnených blízko nemocnice. Ďalšie ráno jednotka JNA vedená Milanom Čeleketićom prišla do Pakracu zaujala pozície blízko chorvátskej špeciálnej polície. Čeleketić plnil príkazy majora generála Jevrema Cokića, veliteľa 32. varaždínskej jednotky. Cokić zariadil príchod troch obrnených bataliónov 256. mechanizovanej brigády so základňou v meste Bjelovar. Avšak tanky prišli neskoro a nestihli zastaviť obsadzovanie mesta chorvátskymi jednotkami.

Avšak srbskí povstalci zahájili streľbu z okolitých kopcov na chorvátske policajné vozidlo. Policajt v domnení, že paľbu spustila JNA zahájil streľbu na pozície JNA a tá opätovala streľbu na policajné auto. Prestrelka skončila dohodou chorvátskeho predstaviteľa polície Stjepana Mesićom a predstaviteľom JNA Aleksandrom Vasiljevićom, podľa ktorej mala chorvátska polícia oprávnenie na opätovné získanie mesta. JNA plánovala znovuzískanie Pakraca pod názvom Pakrac-91. Plán bol však zrušený potom, čo chorvátske úrady oznámili, že špeciálna polícia z mesta odíde do večera 3. marca. JNA odišla z mesta 12. marca. Poslední vojaci JNA odišli o 7 dní neskôr.

17 z 32 zadržaných srbských policajtov sa vrátili do služby 5. marca. Pakracká prestrelka mala dobrý propagandistický účinok pre srbskú stranu. Tá ju použila ako začiatok chorvátskej genocídy na srbskom obyvateľstve. Srbské a Čiernohorské média oznámili, že pri prestrelke zomrelo 40 srbských povstalcov. Belehradský večerník Večernje novosti oznámili, že pri prestrelke zomrel aj ortodoxný kňaz. Avšak juhoslovanská vláda oznámila, že pri prestrelke nezomrel nikto. V Srbsku, vedúca politická strana Socialistická strana Srbska (SSR), vedená Slobodanom Miloševićom vyhlásila, že „útok chorvátskej vlády na srbskú populáciu Pakracu bol brutálny a fašistický“. Podobné slová oznámil aj Rádio Televízia Belehrad. Milošević oznámil, že JNA má právo kompletne odzbrojiť Chorvátsko.

Policajná intervencia podporila srbských politických lídrov v meste Okučani, aby okolo mesta postavili barikády aby zabránili ďalšiemu policajnému útoku, vedeného z Kutiny a Novska. Barikády boli strážene ozbrojenými civilistami. V Pakraci sa protestovalo pred mestským zastupiteľstvom, aby bola chorvátska vlajka z budovy odstránená.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b HOARE, Marko Attila. Central and Southeast European Politics Since 1989, kapitola „The War of Yugoslav Succession“. Cambridge, England : Cambridge University Press, 2010. Dostupné online. ISBN 978-1-139-48750-4. S. 111–136. (anglicky)
  2. Roads Sealed as Yugoslav Unrest Mounts [online]. The New York Times, 1990-08-19, [cit. 2014-04-27]. Dostupné online. Archivované 2013-09-21 z originálu.
  3. The Prosecutor vs. Milan Martic – Judgement [online]. International Criminal Tribunal for the former Yugoslavia, 2007-06-12. Dostupné online.
  4. REPE, Božo. Encyclopedia of Human Rights, Volume 1, kapitola „Balkan Wars“. Oxford, England : Oxford University Press, 2009. Dostupné online. ISBN 978-0-19-533402-9. S. 138–147.
  5. Balkan Battlegrounds: A Military History of the Yugoslav Conflict, 1990–1995. Washington : Central Intelligence Agency, Office of Russian and European Analysis, 2002. Dostupné online. ISBN oclc:50396958 Chybné ISBN. (anglicky)
  6. a b c d e MIŠKULIN, Ivica. Srpska pobuna u općini Pakrac 1990.-1991.: uzroci, nositelji i tijek [online]. strany 355–392: Hrvatski institut za povijest - Podružnica za povijest Slavonije, Srijema i Baranje, 2011-10-1, [cit. 2014-04-27]. Dostupné online. (Scrinia Slavonica, issn: 1332-4853, volume: 11/1)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pakrac clash na anglickej Wikipédii.